Predslov
K napísaniu tohto príspevku som sa uchýlil tesne po objave v Gombaseku, niekedy začiatkom júla roku 2016. Vtedy som bol donútený ho stiahnuť a v záujme zachovania dobrých vzťahov som tak učinil. Vtedy som ešte naivne veril, že by sa niečo mohlo zmeniť, žiaľ stal sa pravý opak. Aj keď od objavu prešlo už vyše roka, svoj článok uverejním v pôvodnom znení.
Pred rokom…
Tento rok bolo naše dlhoročné snaženie konečne korunované úspechom. Na pomery Slovenského krasu za posledných 20 rokov to je celkom slušný úspech. V momente ako som zo špinavého, úzkeho a nie úplne bezpečného komína vliezol do vstupného dómu, prišlo to, na čo každý jaskyniar čaká. Pocit radosti, objaviteľská eufória a pocit zadosťučinenia… Energia, ktorou som v tejto chvíli nasiakol doslova až do poslednej nitky, je už ale NENÁVRATNE preč. A práve preto som sa uchýlil k napísaniu tohto príspevku. Nebude to vôbec o krásach riečnej chodby, sústave dómov, útvaroch neopísateľnej hodnoty, ale o NEPROFESIONALITE a NEZÁUJME človeka, od ktorého by som to čakal najmenej. Áno, ak myslíte na správcu Gombaseckej jaskyne, myslíte správne.
Do jaskýň sa MY – dobrovoľní jaskyniari uťahujeme kvôli kľudu, ktorý tam vládne, priateľom a zvedavosti. Ale teraz prejdem k jadru veci: V Gombaseckej jaskyni máme nový trend. Napriek tomu, že jaskyňa je v prevádzke, MY do nej NESMIEME. Máme platné povolenie, a prevádzku žiadnym spôsobom neobmedzujeme. Pracujeme v nesprístupnených častiach, a ak sa aj náhodou stretneme s výpravou, pôsobíme skôr ako atrakcia. Sprievodkyne už viac krát náš prechod okolo skupiny zaujímavo zapracovali do výkladu a súdiac podľa úsmevov z toho ľudia mali radosť. Z jaskyne vychádzame vyzutý alebo s návlekmi na gumákoch, aby sme nezašpinili chodník. Po novom sa už aj prezliekame na parkovisku pred jaskyňou a nie pri chate aby sme nerušili. Bolo mi vytknuté, že neohlásim vstup deň vopred. Pri mojom prvom pokuse som bol odbitý, citujem: ,,Teraz to nebude možné“. Od objavu ešte neprešlo 30 dní, a zopakovalo sa mi to tretí krát. Z nových priestorov sme doložili jednoduchý náčrt, ale v podstate priestory vôbec nepoznáme. Som ja jediný koho zaujíma, čo ešte ukrýva horná úroveň Gombaseku? Prejdeme do Ľadnice ? Dostaneme sa za sifón z vrchu ??? Vyhoviem akejkoľvek oprávnenej požiadavke správcu, veď riešenie sa dá nájsť vždy, ak je vôľa. Chápem, že PÁN SPRÁVCA potrebuje dožiť do dôchodku v pokoji, ale nechápem prečo sa stal jaskyniarom. Ako si môže bez hanby obliecť tričko nášho klubu a tváriť sa ako člen klubu (dnes už bývalého, pozn. autora). Niekde sa stala chyba…
A záver? Objavovanie v Gombaseckej jaskyni dostane krátku prestávku? Na iných lokalitách načerpáme energiu (poprípade počkáme na niečí odchod do dôchodku), povenujeme sa naším manželkám, priateľkám, psom, práci, za ktorú sme platení a možno raz….. Veď jaskyňa tu bude vždy…
Doslov
Hoci toto nebolo hlavnou príčinou, vyústilo to celé do nášho odchodu s jaskyniarskej skupiny. Kto v nej ťahá za nitky je mi stále záhadou, ale s istotou môžem povedať, že správca sa vlastným rozumom neriadi. Je smutné, ak sa človek na jeho pozícií nechá opíjať rožkom (v lepšom prípade staroprameňom). S veľkou radosťou, ale môžem napísať, že objav v Gombaseckej jaskyni a udalosti v druhom polroku 2016 mi dali strašne, strašne veľa. Partiu skutočných jaskyniarskych priateľov, združených v novej jaskyniarskej skupine ARACHNOS – Slovenský kras.
Tomáš Suchý
Pridaj komentár